Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.
Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.
Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici.
Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.
Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že keď sme sa s ňou toľko natrápili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.
Potom sa začal náš život s mačkou. Zo začiatku bolo všetko ok. Mačičku sme sa naučili zatvárať do kúpeľne na noc, každý deň čistiť mačací záchod, dávať jej jesť a nakoniec sa s ňou aj hrať. Burbu nám rástla pred očami a stávala sa z nej krásna mačacia slečna.
Pri výchove sme sa snažili:
- naučiť ju na obojok a vodítko
- neškriabať nábytok
- nechodiť do tanierov
- neskákať na stôl či sušiak
- počúvať na meno
- počúvať na slovo papať
- nekúsať
- a veľa ďalších zásad "slušného mačacieho správania"
Pri väčšine sme zlyhali. Neustáléopakovanie nás prestalo baviť. No keď sa paničke chce, tak počuje na meno a takmer na 100% reaguje na slovo "papať."Kúpili sme jej aj škrabadlo. S nádejou som ho stavala, že bude plne využívané. Čo myslíte, ako to dopadlo? Lepšie ako škrabadlo poslúži naša pohovka. Zadovážili sme aj rôzne hračky: loptičky, myšky, rukavice, laser ... a ani v tomto prípade to nebolo inak.
Na hranie jej poslúžia lepšie naše prsty na nohách, naše ruky, zavesené ozdoby na konároch vo váze, zavesené vínové poháre, lebo veď štrngajú. Takto by som mohla pokračovať donekonečna.
Neznáša kúpanie, ako každá mačka, ale keď sa kúpeme my, tak tam musí byť.
Robí veľkú neplechu, ale i tak ju veľmi ľúbime. Zároveň mám aj dobrý pocit z toho, že sme zachránili nevinné zvieratko z ulice. Má sa u nás dobre a verím, že aj ona nás má rada.
Raz, keď budeme mať dom, snáď sa náš zverinec rozšíri ešte o nejakého toho psíka. Samozrejme z útulku.
